Florián Jakubjak

Koniec októbra pred dvadsiatimi piatimi rokmi bol pre našu obec neobyčajne smutný. Po krátkej, no o to zákernejšej chorobe odišiel zpomedzi nás ozajstný otec obce, ktorý Novoť nesmierne miloval.
Jeho pamiatke chceme venovať aj túto krátku spomienku.

Florián Jakubjak sa narodil 4. decembra 1930 ako prvé dieťa starším rodičom Jozefovi a Márii rodenej Durčákovej. O tri roky neskôr sa im narodila ešte dcéra Jozefína. Keď mal Florián 10 rokov, jeho otec ťažko ochorel a v januári 1941 zomrel. Byť polosirotou počas 2. svetovej vojny bol ťažký údel. Mnohí učitelia i kňazi si všímali vynikajúce študijné výsledky nadaného žiaka, ale jeho matka nemala peniaze na štúdia. Po skončení základnej školy pracoval, tak ako iní mládenci, v lete na poli a v zime pri ťažbe dreva v okolitých lesoch. Popritom večerne navštevoval meštianku v Zákamennom.

V roku 1951 narukoval do Senice, no po polroku bol prevelený do Prešova. Práve toto mesto malo veľký vplyv na formovanie jeho osobnosti. Bolo to obdobie začiatku päťdesiatych rokov a práve v tomto meste sídlil jeden z neslávne známych táborov PTP (pomocný technický prápor), v ktorých vtedajší režim sústreďoval ľudí nepohodlných režimu, kňazov, rehoľníkov, umelcov, politikov a vôbec všetkých, ktorých režim pokladal za "triednych nepriateľov". Tu mal mladý Florián možnosť stretať sa s mnohými ozajstnými osobnosťami tej doby. Jednym z nich bol aj prof. Pavol Florek, niekdajší poslanec slovenského snemu, rodák z blízkej Krušetnice. Častý kontakt s týmito ľuďmi mal veľký vplyv na formovanie jeho budúcich životných postojov.

Z vojny sa vrátil na jeseň 1953. V tom čase trvala základná vojenská služba dva a pol roka. Znovu sa živil prácou na poli a v zime aj ťažbou dreva v okolitých lesoch, alebo v českom pohraničí. V januári 1958 sa stal tajomníkom MNV (miestného národného výboru) a 21. januára v tom istom roku sa oženil s Agnešou Kuchťákovou z Novote. Roku 1963 sa im narodil syn Jozef.

Na mladého tajomníka čakali mnohé úlohy. V roku 1958 sa v obci zavádzala elektrina a pretrvávalo tzv. obdobie kontigentov. Roľníci museli povinne odovzdávať do výkupu predpísané množstvá poľnohospodárskych produktov. Keď neboli schopní výkupy plniť, tak okresné orgány nútili miestnych funkcionárov riešiť takéto prípady. Už tu sa prejavil cit k ľuďom a schopnosť pomáhať im. Jeho snahou bolo vybudovať a povzniesť dedinu a dať ľuďom príležitosť žiť lepší život. Od roku 1959 sa naplno venoval prípravám na stavbu kultúrneho domu, ktorý sa za mimoriadne ťažkých podmienok staval do roku 1966.

Súčasne so stavbou kultúrneho domu rozvíjal činnosť miestnej prevádzky tak, aby bola obec samostatná v stavebných činnostiach, ale aj finančne. Po dokončení kultúrneho domu rozbiehal ďalšie a ďalšie projekty. Obecný vodovod, školské bytovky, budova novej školy, zdravotné stredisko, prevádzka SEZ, nákupné stredisko, cesty a mnohé iné projekty, ktorými sa snažil zlepšiť podmienky života v našej obci. Väčšinu stavieb v tomto období realizovala Miestná prevádzka, ktorá pod jeho vedením dosiahla nezvyčajného rozmachu a stala sa pojmom známym v celej vtedajšej republike.

No nielen materiálne hodnoty boli centrom jeho pozornosti. Veľmi dobre známa je jeho angažovanosť na poli vzdelanosti. Dnes je štúdium na stredných a vysokých školách samozrejmosťou, no v šesťdesiatych rokoch, keď bolo obvyklé po skončení základnej školy zostať pracovať na gazdovstve, alebo sa zamestnať, musel vyvíjať mnoho úsilia, aby podnietil rodičov dať deti ďalej študovať a tak im vytvoriť lepšie podmienky. V tejto snahe našiel dobrého spolupracovníka a priateľa v osobe Bernarda Ondrejku, neskoršieho riaditeľa základnej školy.
Rovnako známa je aj jeho starostlivosť o potreby farnosti. Aj v ťažkých časoch vedel nájsť spôsoby ako pomôcť, hoci o tom sa vtedy nahlas nesmelo hovoriť. Začiatkom sedemdesiatych rokov výrazne pomohol pri zaobstaraní nových zvonov pre náš kostol.

Bol iniciátorom myšlienky postaviť v obci domov dôchodcov, kde by naši starší spoluobčania našli dôstojné podmienky na prežívanie staroby. Začiatkom osemdesiatych rokov intenzívne pracoval na príprave tohoto projektu, avšak stavbu už nestačil zrealizovať. Jeho plány a zámery koncom leta 1982 zastavila zákerná choroba, ktorej 26.10.1982 podľahol.
Na čele obce stál nepretržite takmer štvrťstoročie. Za ten čas dokázal s pomocou pracovitých novoťanov zveľadiť svoju obec, no nie len to. Dokázal niečo omnoho podstatnejšie. Vzbudil v novoťanoch hrdosť na svoju obec a tým zvýšil sebavedomie každého novoťana. Jeho životnou túžbou bolo, a často a rád to hovorieval "Novoť - nech znie hrdo". Dnes, po mnohých rokoch môžeme s radosťou povedať, že táto jeho túžba sa predovšetkým jeho zásluhou stala skutočnosťou. "Novoť - to znie hrdo". Jeho pôsobenie na čele našej obce najlepšie vystihuje monografia obce NOVOŤ vydaná v roku 1991, pri príležitosti 300 rokov vzniku obce, v ktorej sa uvádza:
... Svoj výzor začala obec meniť hlavne v sedemdesiatych rokoch. Je to nepochybne i zásluhou človeka, ktorý vtedy stál na jej čele. Nebohý Florián Jakubjak, ktorý v rokoch 1958-1982 zastával post najskôr tajomníka, potom predsedu NV, bol v prvom rade Novoťan, ktorý svoju obec nesmierne miloval. Práve tento vzťah k rodisku bol jadrom, z ktorého sa odvíjala akákoľvek aktivita, zameraná v prospech obce. Boli to tiež jeho cenné osobné vlastnosti - obetavosť, húževnatosť, čestnosť a konanie vždy podriadené spoločným záujmom, nehľadiac na osobné výhody či zisk. Takmer vždy na úkor vlastnej rodiny a osobného voľna venoval množstvo síl v prospech napredovania obce. Jakubjakovým, možno povedať životným snažením, bolo urobiť všetko pre to, aby život ľudí, spommedzi ktorých vyšiel, bol z roka na rok dôstojnejší, krajší a plnší. Aby sa Novoť, tento odľahlý kút Hornej Oravy, stala modernou dedinou, ktorú by mladí ľudia húfne neopúšťali, ale nachádzali v nej podmienky pre život na slušnej úrovni.

Týmto príspevkom chceme vzdať hold tomuto vzácnemu človekovi, nášmu rodákovi, Novoťanovi s veľkým "N", ktorý celý život obetoval svojej rodnej obci. Za to mu patrí naša veľká vďaka.